Ivanka

_0007871-d

Ivanka – je dvouletá slečna s diagnostikovaným Downovým syndromem. Je to strašně šikovná a krásná holčička, která kolem sebe rozdává radost. Je to takové malé sluníčko….

_0007790-d

kolaz-d

Její maminka nám napsala:

Ivanka má 2 roky a má Downov syndróm. Narodila sa nám po niekoľkých rokoch „snaženia“, je doslova vymodlená. Keď som ju čakala, to bolo krásne obdobie, mala som bezproblémové tehotenstvo. Všetky vyšetrenia – až na jedno, ktoré ukázalo zvýšené riziko ds – boli v poriadku. Lekár, aj genetička ma posielali na amniocentézu, predsa, mala som 41 rokov, plus to zvýšené riziko, no ja som odmietla. Nechcela som zbytočne riskovať a aj tak, naše rozhodnutie nechať si bábätko tak, či tak, by to nezmenilo.

Ale absolvovali sme morfologické sono, pán doktor bábätko popozeral od hlavy po päty, pomeral, povedal nám, že čakáme dievčatko a všetko je v poriadku, on tam nevidí žiadne znaky ds. A nám to stačilo, boli sme presvedčení, že čakáme zdravé dievčatko. Tehotenstvo sme si užívali a tešili sme sa na maličkú.

Ivanka sa narodila 27.10.2013, pár dní pred termínom. Pôrod prebehol hladko, bez komplikácií. Maličkú mi ukázali, bola krásna!. Pán doktor – pôrodník sa ma spýtal, či mám už deti. Ja som povedala, že áno. Maličkú zobrali, mňa nechali na sále, tak ako je zvykom a ja som bola šťastná, že maličká je na svete a čakala som, kedy ma zoberú na izbu.

Podotýkam, že žiadny lekár za mnou po pôrode neprišiel a nepovedal mi, že niečo sa im nezdá, resp. či je Ivanka v poriadku. Keď ma previezli na izbu, pýtala som sa sestričky, kedy mi donesú malú. Ona mi odpovedala, že nech sa nebojím, donesú mi ju, ale teraz nech oddychujem, nech si pospím. Ale ja som nechcela spať, bola som plná emócií, chcela som si maličkú privinúť, pohladiť… Ked som počula, že vezú po chodbe nejaké bábätko, hned som sa posadila a čakala som, že sa otvoria dvere a donesú mi moju Ivanku. Doniesli mi ju, po niekoľkých hodinách, na chvíľku, potom ju zobrali preč… Pozerala som sa na ňu a rozmýšľala som, na koho sa podobá. Jej očká sa mi zdali zvláštne, hned mi napadlo, že má ds, ale vzápätí som si povedala, že určite nie, ved by mi to už povedali…

Ked ju sestrička došla zobrať, spýtala som sa jej, či je všetko v poriadku a ona na to: „pani doktorka vám povie“. Aj mi povedala. Mladá pani doktorka, sympatická, došla za mnou a povedala mi: „Vaša dcérka má stigmy ds…“ V tej chvíli sa mi zrútil svet. Ona mi rozprávala, ja som na ňu pozerala asi nechápavo, lebo sa ma spýtala, či rozumiem, čo mi rozpráva. Ja, že áno, rozumiem, len som v šoku. To bola pre mňa, v tej chvíli, najhoršia správa v mojom živote… Ale ešte sme museli počkať na výsledky z genetiky, aby to bolo potvrdené na 100%.

Ja som do poslednej chvíle verila, že to nie je pravda, že sa pomýlili… Ale nepomýlili sa… No a ešte, ako to poviem manželovi, on sa na Ivanku veľmi tešil. Po pôrode ju videl, fotil ju. Ked som mu to povedala a spýtala som sa ho, čo teraz, čo budeme robiť, on mi povedal tú najkrajšiu vetu: „…nič, budeme ju ľúbiť“. A tak to aj je.

Ivanke zistili vadu na srdiečku, berie lieky, momentálne nie je nutná operácia, má poruchu štítnej žľazy, ale ináč je to úžasné šikovné dievčatko, životaschopné, zvedavé, nezbedné, dokáže veľa vecí, tak ako jej rovesníci. Pláva, cvičí, chodí niekoľkokrát do týždňa na 4 hodiny do denného stacionára – bezo mňa – je smelá, medzi detičkami obľúbená.

Jej „postihnutie“ ju zatiaľ v ničom neobmedzuje, ani nás ako rodičov, rodinu. Ja každý deň ďakujem za to, že ju máme. Ona robí náš život krajší, zaujímavejší. Neviem, čo nám život prinesie. Aké to bude, ked vyrastie, ked bude dospievať. Viem len jedno, že urobíme s manželom všetko, čo bude v našich silách, aby bola šťastná a spokojná.

 

 

Fotografie pořídila Mária Domanová.

Your email is never published or shared. Required fields are marked *

*

*

F a c e b o o k